V 18. storočí bola Domaniža pomerne malou obcou so 60 drevenými domami a len 22 daňovníkmi z 450 obyvateľov. Títo obyvatelia, nižšia šľachta, dedili svoj majetok od bystrického panstva ako odmenu za prácu na panskom alebo za boj proti nepriateľom. Postupne sa však ich majetky zmenšovali dedením, čo viedlo k tomu, že niektorí z nich prepíjali alebo prehrávali svoje nehnuteľnosti v kartách. Tým stratili svoju povýšenosť a zaradili sa medzi ostatných obyvateľov.
Ostatní obyvatelia nemali majetok a žili skromne v malých chalúpkach s kamennou alebo slamennou strechou. V jednej izbičke sa tiesnilo veľa ľudí, ktorá slúžila ako kuchyňa, spálňa, obývačka a často aj dielňa. Hovorilo sa, že tu ľudia bývali pod jednou strechou aj so „psotou“ (biedou). Od najstarších čias sa zaoberali poľnohospodárstvom, ktoré bolo základnou povinnosťou a postupom času, keď prichádzali aj manufaktúrni podnikatelia, sa zamestnávali spracovaním dreva na dvoch pílach a odvážaním dreva do Bystrice. Vznikali stolárske dielne a obyvatelia Domaniže sa stali známymi výrobou drevených kadí, ktoré vyrábali v židovskej debnárni. Naučili sa tiež tkať súkno vo valche a spracovávať drevo na výrobu papúč, krpcov, plátna a obrusov z konopy, kobercov na vývoz.
Oddávna pracovalo v Domaniži a okolí viac mlynov. Pre nových majiteľov začali vyrábať tehly, z ktorých si hlavne Židia postavili murované domy okolo jarmočniska. Stávali sa známymi aj výrobou pekných hlinených kachlí, ktoré vyvážali po Uhorsku.
V 19. storočí sa Domaniža začala rozrastať a výstavba domčekov sa sťahovala bližšie k sútoku Veľkej rieky. Postupne sa aj v nich prejavila odvaha zbaviť sa jarma poddanstva. Revolučné obdobie 1848 až 1851 prinieslo do hospodárskeho, politického a sociálneho života obce veľké zmeny. Všetky národy Uhorska privítali myšlienky francúzskej revolúcie slobody, bratstva a rovnosti. Silne si to uvedomovali aj obyvatelia v mestečkách a na dedinách, lebo bolo zrušené poddanstvo a všetci občania sa stali rovnoprávnymi obyvateľmi.
Oddávna obyvateľstvo Domaniže žilo v porobe a poddanstve, vládli im dlhé stáročia domáci i cudzí páni - šľachtici. Revolúcia silno otriasla sebavedomím maďarskej šľachty, ktorá sa nechcela vzdať svojich stáročných privilégií, svojho postavenia v spoločnosti a svojich majetkov. Ale mala aj silný vplyv na udalosti v Domaniži.
Revolučné obdobie rokov 1848 až 1851 prinieslo aj do hospodárskeho, politického a sociálneho života stredovekej dediny veľké zmeny. Všetky národy Uhorska privítali myšlienky francúzskej revolúcie slobody, bratstva a rovnosti. Silne si to uvedomovali aj obyvatelia v mestečkách a na dedinách, lebo bolo zrušené poddanstvo a všetci občania sa stali rovnoprávnymi obyvateľmi.
Medzi obyvateľstvom Domaniže tieto revolučné myšlienky v občanoch podporoval aj farský organista, pansláv Ondrej Krajtsa, ktorý bol za to aj dva mesiace uväznený v putách. Preto sa sedliaci, poľnohospodári a ostatní sluhovia spojili proti vrchnosti, odmietli pracovať na panskom, žiadali pôdu a slobodu. Teda aj v malom mestečku Domaniža vznikla roľnícka vzbura proti vrchnosti a s tým spojená aj národnostná otázka, ba dokonca aj protižidovská nálada.
Ich revolučný čin sa prejavil tak, že organistu museli prepustiť a opustený Domanižský hrad obyvatelia vyrabovali, vypálili a úplne zničili. V Domanižskej kronike sa zachovali dve stručné správy o tom, že v tomto období bol vypálený Domanižský hrad a panstvo muselo odísť do Maďarska. Druhá zmienka hovorí, že nám vtedy zanechali ruskí vojaci mestský bubon.
„Starý bubon z mestečka Domaniže má byť pôvodu ruského, ktorý zanechali ruskí vojaci v roku 1848 ako dar mestečku...“ Bubon používal richtár obce až do roku 1947, kedy bola dedina elektrifikovaná zo štátnej siete a postavený obecný rozhlas za 75 000 korún.
Zostáva nám teda zodpovedať a osvetliť skutočnosti, ako došlo k obidvom udalostiam. Podrobnejšie sú udalosti opísané v literatúre a dobových dokumentoch, preto si dovolím uviesť udalosti tohto obdobia, ktoré nám povedia viac, čo sa v tom čase odohrávalo priamo v našom malom mestečku Domaniža.
Ešte pred týmito udalosťami prišla na obyvateľov prírodná pohroma, keď v roku 1847 nastal v obci veľký hlad. Celková bieda sa znásobila, ako hovorí kronikár obce: „Veľká neúroda a sucho zapríčinili, že veľa ľudí, ba aj celé rodiny zomierali od hladu. Ľudia si miešali do múky aj plevy, aby sa najedli...“ Situácia prispela k tomu, že nenávisť obyvateľov vyvrcholila tým, že podpálili staré sídlo, Domanižský hrad, symbol poddanstva, popoly a zla! Pravdepodobne ho aj predtým vyrabovali a vrchnosť sa musela odsťahovať aj z nového kaštieľa, aby si zachránila svoje životy. Podobné revolučné nálady proti maďarskému útlaku prebiehali v celom hornom Uhorsku. Boli vypálené hrady, zámky, šľachtické sídla. V Pov. Bystrici bol už hrad zbúraný. Udalosti sa bezprostredne dotýkali aj obyvateľov našej obce, pretože sa to odohrávalo nielen v susednej Rajeckej kotline, ale aj v našej.
Privolaná pomoc z Ruska prišla 27. júna 1849 a pomáhala rakúskemu cisárovi v boji proti Maďarom, ktorých nakoniec porazili v bitke pri Világoši. Maďarský generál GÖRGELLY musel pred nimi zložiť zbrane a podpísať kapituláciu. Výsledkom revolúcie bolo zrušenie feudalizmu v monarchii a menšie ústupky pre národy v Uhorsku. Pre našich občanov priniesla revolúcia zrušenie poddanstva na urbariálnej pôde, čo znamenalo zrušenie povinnosti roboty na panskom, zrušenie naturálnych dávok a peňažnej renty. Veľký význam malo aj uvoľnenie maďarizácie v úradoch a školách. V domanižskej rím.-kat. škole sa slobodne vyučovalo po slovensky.
Poddanské pomery a feudalizmus bol silno otrasený, ale maďarská šľachta postupom času znovu získavala v Uhorsku výsadné postavenie až do konca 1. svetovej vojny v roku 1918. Myšlienky liberalizácie a revolučná vlna, ktorá so sebou priniesla zrušenie poddanstva aj rozmach podnikateľskej činnosti, sa dostala aj na Považie.
Začiatky novej výstavby v Domaniži boli spojené s príchodom nových majiteľov a vplyvom toho, že samotní občania sa snahou a usilovnosťou chceli dostať z tvrdého poddanského života a zariadiť si svoj život slobodne, podľa vlastných schopností, kumštu a nadania.
V 20. storočí pribudli ďalší prisťahovalci - bohatší občania. Fajth - kúpil mlyn, zriadil pílu, staval drevené domy a vyrábal elektrinu. Dudákovci - vlastnili krčmu. Ležovič - mlyn a pílu. Toman - strojné zámočníctvo, ďalej kováči, debnári, stolári. Ako sa ľudia postupne vzmáhali, stavali si aj chudobnejší svoje domčeky - drevenice, na novej ulici smerom na Rajec.
Po nich pribudli v 20. storočí ďalší prisťahovalci - bohatší občania. Fajth - kúpil mlyn, zriadil pílu, staval drevené domy a vyrábal elektrinu, Dudákovci - vlastnili krčmu, Ležovič - mlyn a pílu, Toman - strojné zámočníctvo, ďalej kováči, debnári, stolári. Ako sa ľudia postupne vzmáhali, stavali si aj chudobnejší svoje domčeky - drevenice, na novej ulici smerom na Rajec.
V roku 1864 prišiel do Domaniže nový správca, šafár, ako ho ľudia pomenovali, ktorý zodpovedal iba za poľnohospodársku výrobu, nový účtovník, ktorý všetko zúčtoval, vyplácal mzdy a predkladal vyúčtovanie samému grófovi. Najviac mu však z...