Sviečková manifestácia, známa aj ako Bratislavský Veľký piatok, bola jedným z najvýznamnejších verejných vystúpení proti komunistickej moci na Slovensku. Toto pokojné zhromaždenie veriacich za občianske a náboženské slobody sa konalo na Veľký piatok 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Od roku 1993 je tento dátum pamätným dňom Slovenskej republiky - Dňom zápasu za ľudské práva.
Totalitný komunistický režim hneď po svojom nástupe k moci v roku 1948 postupne vytláčal zo spoločnosti všetko, čo neslúžilo jeho ideológii. Cirkevná politika štátu bola v 50. rokoch koncipovaná v duchu stalinistických metód, ideovej intolerancie a násilia. Tvrdé zákroky režimu boli namierené hlavne proti katolíckej cirkvi, najpočetnejšej cirkvi v štáte. Boli zrušené všetky rehole, všetky semináre okrem jedného, všetky náboženské spolky a inštitúcie, zastavené boli desiatky časopisov okrem dvoch prísne kontrolovaných. Biskupi boli uväznení, kňazi boli pod kontrolou komunistických cirkevných tajomníkov. Do väzenia sa dostalo aj množstvo kňazov a radových veriacich. Vykonávanie kňazského povolania bolo podmienené tzv. „štátnym súhlasom“, ktorý bol kňazom svojvoľne odoberaný a tým bolo kňazom znemožňované vykonávať ich povolanie. Dokonca aj obyčajné slúženie omše v súkromí bez štátneho súhlasu bolo trestným činom. Na veriacich sa robil ustavičný nátlak, boli trvalé ťažkosti s vyučovaním náboženstva, evidované boli krsty, sobáše, pohreby, ba aj účasť na bohoslužbách. Veriaci občania mali problémy kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu v zamestnaní a nemohli zastávať dôležitejšie miesta. Komunistický režim si dal obzvlášť záležať na školstve s cieľom vychovať novú generáciu presvedčených ateistov. Marxisticko-leninský ateistický svetonázor sa vyučoval na všetkých typoch škôl ako jediná správna ideológia, náboženské presvedčenie bolo označované za „nevedecké“ a „tmárske“, vhodné tak akurát pre staré babky a nie pre moderného človeka. „Vysporiadanie s náboženskou otázkou“, ako označoval režim fakt, že občan nebol veriaci, sa stalo aj dôležitým kritériom pri prijímaní študentov na vysoké školy. Veľa mladých ľudí nemohlo študovať kvôli tomu, že „neboli vysporiadaní“. Štátna moc iniciovala aj zriadenie združenia katolíckych kňazov Pacem in terris, ktoré bolo kontrolované štátom a malo slúžiť ako „klin“ medzi kňazmi a ich predstavenými biskupmi a Svätou Stolicou. Napriek veľkým reštrikciám zo strany štátnej moci, alebo práve vďaka tomu, vznikala postupne v Česko-Slovensku hlavne v katolíckej cirkvi tzv. tajná, alebo podzemná cirkev, označovaná režimom termínom nelegálne cirkevné štruktúry. Tvorili ju kňazi, ktorým štát nedal súhlas na vykonávanie kňazského povolania, tajne vysvätení kňazi a veriaci laici. Najznámejším z nich bol Ján Chryzostom Korec, ktorý bol tajne vysvätený za biskupa v roku 1951. Veriaci laici si vytvárali náboženské krúžky, ktoré sa pravidelne stretávali v bytoch, spoločne sa modlili a čítali Sväté písmo. Keďže vydávanie náboženskej literatúry bolo až na malé výnimky zakázané, náboženská literatúra bola vydávaná formou tzv.
Počiatky odporu a inšpirácia
Podnet na organizovanie protestných akcií vzišiel z kruhov slovenskej emigrácie okolo predsedu Svetového kongresu Slovákov a bývalého československého hokejového reprezentanta Mariána Šťastného. Ten sa v roku 1987 stal výkonným podpredsedom Svetového kongresu Slovákov a jeho cieľom bolo zblížiť SKS so Slovenskom. V tej dobe prišla na svet myšlienka Sviečkovej manifestácie. Šťastný sa začiatkom roka 1988 spojil s vtedajším predsedom Združenia Slovákov vo Švajčiarsku Pavlom Arnoldom a s bratom Jána Čarnogurského Pavlom. Výsledkom ich stretnutia bol list adresovaný Jánovi Čarnogurskému o pláne pripraviť nenásilný protest v Bratislave. List preniesla zo Švajčiarska do Bratislavy Šťastného svokra Valéria Malinovská vo futre svojho klobúka. Plán Šťastného bol, že manifestácie sa budú okrem Bratislavy konať aj v iných európskych mestách pred zastupiteľskými úradmi ČSSR.
Už v novembri 1987 sa začali zbierať podpisy pod petíciu za náboženskú slobodu vo vtedajšej Československej socialistickej republike (ČSSR). Iniciatívu podporil aj podpredseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný. Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v ČSSR, nazvané "Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v ČSSR", vyžadovali riadnu dávku občianskej odvahy, pretože okrem podpisu bolo potrebné uviesť aj plné meno a adresu. Napriek tomu mala podpisová akcia nečakaný úspech, keď sa pod ňu podpísalo viac ako pol milióna ľudí, z toho až 291 tisíc podpisov bolo zo Slovenska.
Púť na Velehrade, ktorá sa konala 7. júla 1985 na moravskom Velehrade za účasti 150 000 až 200 000 Čechov a Slovákov, sa zmenila na verejné vystúpenie veriacich proti komunistickej moci. Napriek tomu, že štátne orgány v spolupráci s Pacem in terris sa snažili aby táto púť vyznela ako manifestácia mierového vlastenectva a dobrého stavu náboženského života v ČSSR, pútnici spontánne kriticky reagovali na potláčanie náboženskej slobody a cirkevného života.
V roku 1987 zomrel apoštolský administrátor Trnavskej arcidiecézy Mons. Július Gábriš, ktorý dokázal v medziach možného odolávať tlaku komunistického režimu a snažil sa o maximálne možný rozvoj náboženského života. Jeho pohreb 18. novembra 1987 sa stal tichou demonštráciou veriacich za náboženskú slobodu. Na pohrebe sa zúčastnilo približne 15 tisíc ľudí, arcibiskup Silvestrini z Vatikánu, emeritný viedenský arcibiskup, kardinál Franz König a tiež pražský kardinál František Tomášek. Pápež Ján Pavol II. zosnulému udelil titul arcibiskup.
Ďalšími aktivitami, vedenými najmä laickým apoštolátom, v ktorom sa angažovali napr. František Mikloško, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, bolo tajné náboženské vzdelávanie, tajné duchovné cvičenia, mládežnícke akcie na záchranu kultúrnych sakrálnych pamiatok, tlač, pašovanie a distribúcia náboženskej literatúry a tiež niekoľkotisícové púte na Mariánsku horu v Levoči, do Turzovky, Marianky a 15. septembra na sviatok Sedembolestnej Panny Márie - Patrónky Slovenska do Šaštína.
Príprava a zákaz manifestácie
Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku si nápad manifestácie osvojili a pripravili ju v Bratislave. Medzi hlavných organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Stromček, Eugen Valovič, Jozef Roman, Peter Murdza a Vladimír Ďurikovič. Organizovanie manifestácie sa pripravovalo striktne v súlade so vtedajšími platnými predpismi, podľa ktorých stačilo manifestáciu ohlásiť.
František Mikloško poslal 10. marca 1988 oznámenie o konaní akcie Obvodnému národnému výboru. Úrady však zhromaždenie zakázali. Ako dôvod bolo uvedené, že organizátori nedokážu zabezpečiť verejný poriadok. Mikloško sa proti rozhodnutiu odvolal 21. marca na celomestský národný výbor, ale o tri dni, v predvečer manifestácie, bolo jeho odvolanie oficiálne zamietnuté. Vládnuci komunistický režim bol rozhodnutý za žiadnych okolností nepripustiť konanie zhromaždenia.
Bezpečnostné orgány sa pripravovali na zásah, v ČSSR bola vyhlásená mimoriadna bezpečnostná situácia. Veriaci boli vystavení tlaku a zastrašovaniu na pracoviskách, študenti dostali pokyn odcestovať na víkend domov. Takisto duchovní organizovaní v prokomunistickom združení Pacem in terris vyzvali ľudí, aby sa na manifestácii nezúčastnili. Verejná bezpečnosť (VB) pred akciou odklonila dopravu a blokovala prístup do centra mesta. Boli zadržaní viacerí organizátori vrátane samotného Mikloška či biskupa Korca.
Štefan Mikula 15. - 16. marca schválil plán mimoriadnych bezpečnostných opatrení na území Bratislavy, napriek tomu, že ObNV Bratislava I o možnosti konať zhromaždenie ešte nerozhodol. 23. marca štátna televízia poskytla priestor vo svojom vysielaní ThDr. 24. marca bolo odvolanie Františka Mikloška oficiálne zamietnuté Národným výborom hl. mesta SSR Bratislavy. V ten istý deň bola rozbehnutá príprava mimoriadnych bezpečnostných opatrení na tvrdé potlačenie zhromaždenia. Rátalo sa aj s krviprelievaním a zranenými, preto Ústav národného zdravia Bratislavy mal zabezpečiť mimoriadne smeny, dostatok krvných konzerv a lôžok. V Bratislave boli na 25. marca vyhlásené školské prázdniny. Študenti boli informovaní o príprave protištátnej akcie a boli dôrazne varovaní pred účasťou na nej. Mimobratislavským študentom bolo odporučené odísť na víkend z Bratislavy.
Deň manifestácie a brutálny zásah
Na Hviezdoslavovo námestie pred 18. hodinou dorazili bezpečnostné zložky s autami a dvoma vodnými delami. Politickí funkcionári vrátane ministra kultúry Miroslava Válka sledovali zásah z hotela Carlton. Zhromaždenie sa začalo o 18. hodine, trvalo polhodinu. Zúčastnilo sa na ňom 8000 až 10 000 ľudí so sviečkami v rukách.
Asi 500 až tisíc osôb sa zhromaždilo pred budovou Slovenského národného divadla so zapálenými sviečkami, zaspievali štátnu hymnu a pápežskú hymnu a začali sa modliť modlitbu ruženca. Zhromaždení občania boli vyzvaní aby sa rozišli, pretože manifestácia nie je povolená. Keď občania na výzvu nereagovali, politická komisia, sledujúca dianie na námestí z okien 4. poschodia hotela Carlton, vydala príkaz na rozohnanie davu veriacich. Autá VB so zapnutými sirénami a majákmi, začali prudko jazdiť po námestí a takto rozháňať ľudí.
Napriek pokojnému priebehu zasiahli príslušníci polície, snažili sa vytlačiť dav z námestia, bili ľudí obuškami, útočili slzotvorným plynom a napokon použili vodné delá. „Kropiť, kropiť,“ znel povel pre policajtov, ktorí obsluhovali vodné delá. Príslušníci VB a niektorí civili s odznakmi kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut VB a odvážali na policajné stanice.
Krátko pred oficiálnym koncom akcie nasadili na účastníkov aj vodné delá. Na potlačenie zhromaždenia veriacich občanov bolo nasadených celkovo 953 príslušníkov bezpečnosti. Celkovo bolo zadržaných 126 československých občanov a 12 cudzích štátnych príslušníkov, medzi ktorými boli aj akreditovaní novinári. Podľa oficiálnych údajov 14 ľudí utrpelo zranenia, číslo však mohlo byť väčšie, keďže nie všetci vyhľadali lekárske ošetrenie z obáv o svoju bezpečnosť.
V apríli 1988 sa vo Viedni konala schôdzka Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), na ktorej delegáti ostro odsúdili konanie štátnych síl v ČSSR. Na policajný zákrok proti pokojnej modlitbovej manifestácii vtedy zareagoval aj demokratický svet, ktorý ho ostro odsúdil.
O bratislavskej udalosti sa slovenská verejnosť dozvedela len z vysielania rozhlasových staníc BBC, Slobodná Európa, Hlas Ameriky či Vatikánsky rozhlas. Domáca štátna propaganda uverejnila len správu o údajne neúspešnom pokuse niektorých jednotlivcov zneužiť náboženské cítenie ľudí.
Následky a odkaz
Sviečková manifestácia alebo Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský Veľký piatok bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku. Je dnes s odstupom času považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989.
Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšej tajnej služby) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a sloby a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960.
Po nežnej revolúcii začala vojenská prokuratúra trestné stíhanie majora ZNB Alexandra Kysuckého pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa preto, že nezákonne zaistil Františka Mikloška. Vzhľadom na to, že František Mikloško spoločne s Jánom Čarnogurským navrhli zastaviť jeho trestné stíhanie, podala komisia SNR prezidentovi republiky v prospech trestne stíhaného žiadosť o udelenie milosti.
Aj napriek opatreniam štátnej moci sa na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí 25. marca 1988 na Veľký piatok o 18.00 zhromaždili tisícky prevažne veriacich ľudí. Po zaspievaní štátnej a pápežskej hymny sa začali modliť a zapaľovať sviečky. Na Hviezdoslavovo námestie dorazili aj bezpečnostné zložky s autami a dvoma vodnými delami. Politickí funkcionári vrátane vtedajšieho ministra kultúry a básnika Miroslava Válka sledovali zásah proti účastníkom pokojnej demonštrácie z hotela Carlton.
Manifestácia kresťanov za náboženské slobody a ľudské práva predznamenala pred 38 rokmi pád totalitného komunistického režimu vo vtedajšom Československu. Na pokojnej akcii, ktorá sa konala 25. marca 1988 na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, neodzneli žiadne prejavy. Manifestujúci svoj postoj vyjadrovali horiacimi sviečkami a modlitbami.
Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, ktorí žiadali dodržiavanie občianskych práv v Československu pre všetkých občanov - veriacich aj neveriacich. Požadovali vymenovanie katolíckych biskupov pre neobsadené slovenské diecézy, úplnú náboženskú slobodu a tiež dodržiavanie ľudských práv, čím pôvodne náboženské podujatie získalo širší občiansky rozmer.
Pietna spomienka pri sviečkach na Casey-Lyanne Kearneyovú
Výročie Sviečkovej manifestácie pripomína séria podujatí pod mottom "Neboli sme ľahostajní. Vtedy ani dnes." Záštitu nad nimi prevzala prezidentka SR Zuzana Čaputová.
V sobotu 25. marca uplynie od Sviečkovej manifestácie 35 rokov. Od roku 1993 je tento dátum pamätným dňom Slovenskej republiky - Dňom zápasu za ľudské práva.
V dave medzi ľuďmi so zapálenými sviečkami stáli aj rehoľné sestry z rádu uršulínok, z ktorých mnohé žili už takmer 40 rokov vo vyhnanstve. Osudy žien, s ktorými sa totalita tvrdo porátala v roku 1950 a následne ich prenasledovala a šikanovala až do svojho pádu v novembri 1989, dokumentuje kniha Jedna svieca stačí.
tags: #svieckova #demonstracia #hotel #carlton